Keď si matka zaslúži nobelovku
Odkedy sa zo mňa stala mama, mám pocit, že mozog mi vypol vo všetkých možných oblastiach - ujde mi gramatika, strácam aktuálny všeobecný prehľad, novinky sa ku mne dostanú vždy tri dni neskôr....
Ale presne viem, prečo to tak je. Aby sa môj mozog mohol sústrediť iba na môjho syna a jeho problémy a maniere. Odkedy mám Miša, neprestala som premýšľať - čo mu je, prečo mu to je, čo s tým idem robiť. A možno by som sa na to všetko mohla aj vykašľať, ale nejak mi to zatiaľ nejde - srdce mi nedovolí.
Ale ten pocit, keď prídem na riešenie nejakého problému, cítim sa ako SUPERMAMA a mám pocit, že si zaslúžim nejaké ocenenie ako "Matka roka" alebo niečo v štýle nobelovky za objav storočia. Uvediem (radšej) príklad, lebo ja sa strašne celá prežívam a nikto nerozumie, o čom točím.
1.
Môj Mišo od narodenia spáva sám vo vlastnej postieľke a vo vlastnej izbe. Prespí mi celú noc, takže sa ani nenabehám a obidvaja sme takto spokojní. Keď sme ale na návšteve u mojich rodičov alebo u svokry, má synček problém. Kojím pomaly aj 5x v noci, často sa budí, mrnčí.... Ja na nervy a myslím, že aj on.
Dva mesiace mi trvalo, kým mi doplo, že asi JA MU VADÍM!!! Tým, že je naučený spať sám a v tichu, keď sme u starých rodičov, som s ním v izbe - a teda reaguje na každé šuchnutie mojej periny, zavŕzganie postele a podobne. Tak som vyskúšala aj na návšteve oddelené spanie. A naozaj bol tu problém. On spal sám v izbe, ja v izbe vedľa a prespal pekne celú noc. Nie som geniálna??? Ale to už je aké zistenie, že vadíte vlastnému dieťaťu (ale pre mňa stále lepšia verzia, ako ho potom nevedieť vypratať z vlastnej postele).
2.
Idú mu zuby, trpí, nechce otvoriť ústa a jesť.... Asi to pozná každá druhá mama. Po pár dňoch jeho trucu pri jedení som opäť zapla mozog naplno a prišla na niečo prevratné. Celý deň mu dávam z chladničky vychladené kusadielka a hračky na žuvanie, dávam mu cmúľať studenú mrkvu, len aby mu to uľavilo od bolesti a ja sa potom čudujem, že mi nechce jesť teplú večeru. Skúsila som ju nechať vychladnúť a až potom mu ju dať - jasné, že zjedol! Opäť som si chcela udeliť metál.
Len sa pýtam teraz - naozaj som iba ja taká mešuge a nedopnú mi takéto veci hneď? Že musím pár dní pozerať na to dieťa, čudovať sa ako somár, že čo zase má za problém a osvieti ma až po pár dňoch? Prosím vás, ak ste viaceré takéto, zdvihnite ruku a tie, ktorým dopína v momente problému, nepíšte mi, že sa to dá. Nech nemám zbytočné depky a nech mám stále pocit, že cenu za tieto moje vlastné objavy si naozaj zaslúžim.
